Hovoria Vám niečo mená ako Wilhelm Steinitz, Emanuel Lasker, José Raúl Capablanca, Alexander Aljechin, či Max Euwe? Ide o prvých piatich majstrov sveta v šachu. V ich partiách je ukrytá jednoducho samá krása s jednoduchými myšlienkami ako aj železnou disciplínou. Prečo študovať partie starých majstrov?

„Starí majstri“ zmenili chápanie šachu ako takého. Netradične pod silný psychologický tlak dokázal svojich súperov dostať 2. majster sveta v šachu Emanuel Lasker. Prispel svojimi partiami aj do psychológie šachu. Snažil sa robiť za šachovnicou vždy rozhodnutia, ktoré boli súperovi, čo najnepríjemnejšie. Často balansoval až za hranicou korektnosti. No napriek i tomuto sa stal majstrom sveta.

Od „starých“ majstrov sa máme ešte stále veľa vecí učiť. Pochopiteľne všetky zákonitostí  kráľovskej hry už neplatia. Hlavne teória otvorení priniesla veľké pokroky a viacero pozícii z otvorení je už analyzovaných až do koncovky.

Nič sa nezmenilo však na chápaní postavenia kráľa. Mať kráľa v bezpečí je aj v súčasnosti stálym trendom. So slabým kráľom môžete prehrať partiu ihneď, keďže cieľom šachovej hry je dať mat súperovmu kráľovi a týmto hra končí. Je veľmi smutné prehrávať partie stále s oslabeným kráľom. Silní hráči brali ako základ mať kráľa v absolútnom bezpečí.

Učiť sa môžeme však hlavne stratégii. V prvom rade ide o súhru figúr, ako takú. Už generácia najstarších majstrov sveta vedela, že aké je dobre mať všetky svoje figúry a ako ich zapojiť do útoku.

Mimochodom túto činnosť už skvele ovládal 3. majster sveta José Raul Capablanca Preto by sme jeho partie mali študovať, čo najviac a učiť sa praktickej hre. Pochopiť napr. aká je dôležité vymeniť všetkých obrancov pozície tak, aby sme dostali svoju najlepšiu figúru na naše silné pole a zvýraznili svoju prevahu.