Veľmajstrovský šach je veľmi príťažlivou témou. Kto by sa nechcel naučiť hrať šachy ako David Navara, Magnus Carlsen, či Garri Kasparov? Hrať veľmi dobre šachy chce určite každý šachista. Koniec koncov hráme pre radosť, či fantastické pocity po víťazstve.

V minulosti bol veľmajstrovský šach oveľa príťažlivejší. Súperi nemali o sebe toľko informácii, koľko môžu získať o sebe dnes. Veľmajstrovský šach je dnes o malých detailoch a rastie dôležitosť domácej prípravy. Súperi sú už na takejto vysokej úrovni takmer vždy veľmi dobre pripravený.

Dokážu zistiť, kde má súper najväčšiu slabinu, teda keď ju vôbec nejakú výraznú vôbec má. Podobne poznajú aj jeho silné stránky. V každej jednej partii sa usilujú o niečo. Sem tam je remíza, občas nejaké zaujímavé víťazstvo.

Podstatná časť veľmajstrovského šachu je dnes o psychológii. Veľmajster musí stále hľadať nové a nové cestičky, ako by svojho súpera prekabátil. Dnes je teória otvorení veľmi košatá a vie sa veľmi dobre, čo má dobrú povesť a čo je o niečo horšie.

Majú v talóne viacero zaujímavých prekvapení, ktoré sú väčšinou dnes určené na jedno použitie. Len málokedy sa dá vyhrať na tejto úrovni rovnakou zbraňou. Ďalší súper si jednoducho novinku zistí a počítačovou prípravou ju zneutralizuje.

Napr. Hikaru Nakamura volí väčšinou taktické varianty, v ktorých môže súpera veľmi ľahko prehrať. Naopak skvelým príkladom strategického šachistu bol Anatolij Karpov, ktorý hral zaujímavé pozičné šachy.

Svetová špička dokáže hrať šachy nápadito. Je zaujímavé, koľko zaujímavých ideí dokáže veľmajstrovský šach dnes ponúknuť. Práve to je na šachu najzaujímavejšie. Tie nápady, ktoré majú dnes najlepší z najlepších.

Priznám sa, že v súčasnosti sú príťažlivé na veľmajstrovskom šachu obranné možnosti pozície. Je zaujímavé, ako sa ľudia naučili brániť pozície. Kedysi kolovali v minulosti mýty, že sa nedá len brániť. Dnes sú veľmajstri väčšinou aj skvelými obrancami, pokiaľ sú ku tomu prinútení.